Mami, toho slona tam nedávaj
“Mami, toho slona tam nedávaj, tento je krajší. A na “k” tam daj radšej tento kočík.”
“Nie, ja nechcem kočík, ja chcem korytnačku,” ozýva sa pri mojom uchu.
Ak sa raz mama dvoch malých detí rozhodne vytvárať učebné pomôcky, musí sa na to pripraviť. Deti sa vám od rána do večera driapu na chrbát, sledujú každý váš pohyb myšou a komentujú. Ale čo sa sťažujem? Deti sú užitoční pomocníci a ochotne mi k pracovnému stolu prinášajú na kontrolu výtlačky čerstvo vytvorenej pomôcky. Je to taká malá pridaná hodnota, majú totiž radosť nielen z pomôcky samotnej, ale so zaujatím sledujú aj celý proces tvorby a výroby.
Naše deti sú takí malí pokusní králici. Každý nový výtvor je odskúšaný priamo na nich. Občas máme celý koberec v obývačke obsypaný kartami, deti pobehujú, hľadajú a prikladajú.
Fascinuje ma na tom niekoľko vecí súčasne. Je zrejmé, že deti manipuláciu s učebnými pomôckami vnímajú ako hru a nie ako učenie. Svedčí o tom aj to, ako sa vyjadrujú: “Mami, môžem sa ísť pohrať s Počítaním do 10?” alebo “Tati, poď sa s nami hrať aj ty”.
Nemusia sedieť pri stole, voľne sa pohybujú po celej miestnosti, čo im napríklad pracovný list nikdy neumožní.
Na obrázku je len jeden objekt, takže sa naň môžu plne sústrediť a poprezerať si všetky detaily. To je výhoda oproti učebnici, kde je na jednej strane väčšinou viac obrázkov a pozornosť niektorých detí to môže rozptyľovať.
Ale najdôležitejšie je to, že sa takmer vždy rozprúdi zaujímavá debata o danej téme. Niekedy to aj mňa samotnú prekvapí. Moja 5-ročná dcérka, ktorú inak zaujímajú hlavne princezné a koníky s ružovou hrivou, zbožňuje karty s dopravnými značkami. Ovláda ich snáď už lepšie, ako niektorí absolventi autoškoly, a vždy ju inšpirujú k vtipným názvom. Takto už spolu so synom vymysleli tieto značky: “Výstražná panvica” (to bol prvý výmysel – nasledoval nekontrolovateľný výbuch smiechu), “Obytný objazd”, “Prekvapenie na diaľnici”, “Pozor, hladná cesta” …
Jedného dňa, keď sa už asi dve hodiny hrali s obrázkami dopravných prostriedkov, vymysleli si kartovú hru “Silnejší prebíja”. Potom sme s manželom zvyšok dňa odpovedali len na otázky typu: “Čo je silnejšie? Raketoplán alebo remorkér?.”
V našej rodine sú didaktické karty verným spoločníkom. Hrajú sa s nimi dokonca aj bábiky. To je opäť výmysel našich detí. Bábiku Elzu, Annu a Rapunzel usadia ku kartičkám s abecedou a potom sa predháňajú, ktorá určí správne najviac začiatočných hlások. Nuž, aj princezné musia vedieť čítať. Ako inak?
To všetko ma hreje pri srdci. Hlava je plná nápadov, ktoré by sme radi v budúcnosti zrealizovali pre radosť našich i vašich detí. Určite aj vás bombardujú množstvom otázok a, pravdupovediac, niekedy im človek už ani nevládze odpovedať. Ale jedna z tých otázkok ma nikdy neprestane inšpirovať: “Mami, akú novú pomôcku nám vyrobíš?”
Zuzana
